História

Príhovor Dr. Vladimíra Millera na oslavách 20. výročia samostanej existencie SZMP

 

   generálny sekretár D. Poláček st. ma požiadal o prierezový vstup na dnešné spoločenské stretnutie pri príležitosti 20 rokov samostatného pôsobenia slovenského moderného päťboja. Svoj príhovor som nazval:

         Slovenský moderný päťboj 1993 – 2013,  20 rokov – veľa, či málo?

                             s podtextom – „boli sme pri tom“

 

   Ak máme hovoriť, resp. bilancovať 20-ročné obdobie slovenského MP, musíme ísť trochu dozadu – do r. 1992. Už na jeseň 1992 bolo jasné, že po stretnutí V. Mečiara a V. Klausa v Brne v Tugendhatovej vile, dôjde k Novému roku 1993 k rozdeleniu Česko - Slovenska na dva samostatné štáty.

   V tom čase som bol členom exekutívy UIPMB, ktorú okrem prezidenta a 4 viceprezidentov tvorilo 16 členov (8 za biatlon + 8 za MP). Pred posledným zasadnutím exekutívy – v novembri 1992 – som sa telefonicky skontaktoval  s vtedajším predsedom biatlonu Beňom Leitnerom a navrhol som mu spoločný postup – zaslať list za každý náš zväz so žiadosťou o uznanie slovenského zväzu,  zvlášť MP a zvlášť biatlonu -  ako novú členskú krajinu UIPMB od 1.1. 1993.

   Naozaj, táto problematika bola predmetom prerokovania, a to, čo sa zdalo byť bezproblémové, zrazu bol problém, nakoľko vtedajší viceprezident pre MP Švéd Gösta Gärdin bol jednoznačne proti, pretože, citujem: „ideme niečo uznať, čo neexistuje“. Nakoniec sa hlasovalo a väčšinou hlasov bolo Slovensko uznané ako nová krajina pre obe športové odvetvia, z čoho vyťažil predovšetkým  biatlon, lebo od Nového roku na SP a MS štartovali Slováci už pod svojou zástavou.

   Rok 1993 bol vôbec rokom prelomovým. Nielen preto, že Slovensko vystupovalo samostatne, ale predovšetkým z toho dôvodu, že po OH v Barcelone sa výrazným spôsobom zmenili dovtedajšie pravidlá MP – a to z päť, resp. štvordňového súťaženia – na formu jednodňového päťboja.

   V Darmstadte uskutočnili sa prvé  MS v novej podobe – štartovalo iba 24 vybraných žien a mužov – a my sme boli pri tom zásluhou Eleny Malíkovej, ktorá obsadila vynikajúce 12. miesto, čo sa viac medzi seniormi na MS doteraz nikomu nepodarilo.

   V tom istom roku sa uskutočnili vo Wiener Neustadte I. ME kadetov do 16 rokov, kde Slovensko získalo prvé – historické medaily – striebro vo vtedajšej súťaži družstiev v zložení Veselovská, Pochabová, Lilge, Šimun a navyše Martin Lilge získal bronz v súťaži jednotlivcov.

   O rok neskôr, v r. 1994 Ivana Veselovská, na tej istej súťaži získala striebro v individuálnej súťaži.

   V ďalších rokoch 1995 a 1997 sme boli usporiadateľmi významných mládežníckych podujatí. V roku 1995 sme organizovali v Bratislave I. ME v štvorboji pre kategóriu do 18 rokov a v roku 1997 v Banskej Bystrici MSJ s bronzovým medailovým vyvrcholením v súťaži jednotlivcov Daňa Baňackého, ktorý ako sa ako jediný z našich chlapcov kvalifikoval do finálovej súťaže.

   Medzi dievčatami sme mali iba jedinú pretekárku I. Veselovskú, ktorá žiaľ vo finále, v jazdeckej disciplíne, skočila prekážku mimo poradia, čo malo za následok zisk 0 bodov. Zaujímavosťou je, že v tejto kategórii si medaily rozdelili neskoršie „veľké dámy“ tohto športu, v poradí Zsuzsa Voros, Elena Rublevská a Georgina Harland.

   Pre nás – Slovákov, vždy bola silnejšia, alebo – ak chcete lepšia – chlapčenská, juniorská kategória, viacerí z nich  sa na MSJ umiestnili v prvej desiatke: Rasťo Talajka, Ronald  Chabreček, Andrej Brečka, Ľubo Beňo a aby som nezabudol, ešte raz Daňo Baňacký  – deviaty v r. 1996. Nakoniec aj Martin Áč, ktorý bol desiaty na ME seniorov, bol v tom roku ešte junior. Viackrát to bola „zemiaková medaila“ - čiže štvrté miesto - či už v štafetách alebo v družstvách na MEJ a MSJ.

   Okrem spomínaných to boli aj Rasťo Malátek, Matej Libič, Andrej Kurej a Juraj Fišer. Vyvrcholením tejto generácie bola strieborná medaila zo súťaže štafiet na MSJ v r. 2002 v Austrálii v zložení A. Brečka, Ľ. Beňo a R. Kolozsi, ako aj znovu ich štvrté miesto v súťaži družstiev. A až do dnešných dní  posledná medaila zo svetového šampionátu.

   Myslím si, že pri tomto konštatovaní je potrebné poďakovať sa predovšetkým trénerom, ktorí sa podieľali na príprave týchto juniorov, čo veľmi rád robím: D. Poláčkovi st, D. Poláčkovi ml, V. Paulíkovi, J. Doležalovi, aj tým, čo odišli zo Slovenska  J. Novotný ml.  I. Konvička, S. Mitrenga a v neposlednom rade aj klubom MP - AŠK Dukla B. Bystrica a Slávia STU Bratislava.

  Viackrát sa chlapci pokúšali kvalifikovať sa na OH. Najbližšie k tomu mal Rasťo Talajka v r. 1996, keď ho od postupu delilo iba 36 bodov. Na jednej z posledných prekážok na parkúre (dovtedy čistá jazda), žiaľ za „štic“ obdržal 40 bodov....Taktiež, menší počet bodov v celkovom súčte nepostačilo Martinovi Áčovi kvalifikovať sa z MS v Moskve na OH v Aténach. Čiže, zatiaľ štart slovenského päťbojára na OH je doteraz  bez našej účasti.

   To, čo sa nepodarilo seniorom – zdôrazňujem, že neporovnávam neporovnateľné – udialo sa v r. 2010, a to v súvislosti s konaním I. OHM v Singapúre, kde sme mali až dvojnásobné zastúpenie. Ján Szalay sa priamo kvalifikoval ako posledný Európan z MS do 18 r. vo Švédsku a „diplomatickou aktivitou“  Dušana staršieho - prihrejem si aj svoju polievočku – aj mojou, podarilo sa získať voľnú kartu pre Elu Sedílekovú. Aspoň touto účasťou sa slovenská zástava prezentovala na OH, i keď – iba mládeže.

   Zaujímavou skutočnosťou je fakt, že skôr MP vychovával pre iné športové odvetvia, ako to, že športovci, ktorí sa nevedeli „uchytiť“ vo svojom športe prechádzali ku nám. Viacerí z mnohých sa nakoniec stali medailisti  z vrcholných podujatí, napr. G. Ásvanyi, M. Spusta v šerme, Z. Ňukovičová v streľbe, ale aj ďalší, už bez medaile – reprezentanti Slovenska M. Kuchár v plávaní, L. Kaša v šerme, P. Habovštiaková v atletike, I. Sisák v streľbe a ďalší. Ak niečo v minulosti prišlo k nám, tak to väčšinou boli plavci.

   Trvalo nám pomerne dlho, kým sme – obrazne povedané – naskočili do vlaku zvaného biathle (beh + plávanie), resp. v tomto roku zavedený triathle, rozšírený o streľbu. To, čo sa nedarilo v predchádzajúcich rokoch Lucii Kršňákovej v 5boji, potešila nás v tomto roku ziskom bronzovej medaily na prvých ME v biathle. Navyše, milým prekvapením bol ďalší bronz, zásluhou Jána Pavlíka a nesmieme zabudnúť ani na dve piate miesta Ľuby Kalinovej a Tomáša Škopeka.     Tieto umiestnenia umožnili v počte 6 pretekárov zúčastniť sa na MS, ktoré sa konali v Limasole na Cypre, kde sa opäť naši pretekári nestratili: v triathle v kategórii dorastu 5. F. Lichanec, juniorov 7. J.Szalay, seniorov 7. T. Škopek.

V biathle 8. J. Pavlík, 9. L. Kršňáková.  Zdá sa, že je to oblasť, ktorej bude potrebné venovať väčšiu pozornosť ako doteraz a hľadať vhodné typy pre tieto súťaže.

   Od roku 1993 neprestajne  musíme reagovať na zmeny pravidiel MP:

  • z päťdňovej súťaže na jednodňovú,
  • kvalifikácia v 4boji pre finálovú súťaž,
  • z malokalibrovej streľby cez vzduchovú po dnešnú laserovú,
  • rôzne úpravy v jednotlivých disciplínach, a to nielen bodové,
  • spojenie streľby a behu do jednej disciplíny, atď.

Samozrejme, že tieto a ďalšie zmeny vyvolali veľké finančné náklady predovšetkým v materiálovom vybavení, zmeny v oblasti realizácie tréningového procesu, ako aj prípravy na významné svetové a európske podujatia. Uvidíme, čo prinesie toto víkendové rokovanie Kongresu na Cypre, pretože sú avizované ďalšie výrazné zmeny v pravidlách...

   Pravidelne, aspoň do predchádzajúceho roku, organizujú sa medzinárodné majstrovstvá Slovenska v MP v B. Bystrici pre seniorov a juniorov. Raz za 3 roky sa na Slovensku uskutočňuje súťaž štafiet pod názvom „Dunajský pohár“ za účasti družstiev Maďarska a Rakúska, a raz za štyri roky „Open“ súťaž v 3boji a v 4boji – Olympijské nádeje.

   Neprivlastňujem si právo hodnotiť a robiť uzávery z predchádzajúceho obdobia – i keď z titulu funkcie predsedu SZMP, som bol predovšetkým ja zodpovedný za to, akým smerom sa slovenský MP uberal - chcel som len retrospektívne spomenúť dôležité míľniky slovenského päťboja, ktoré sa udiali za 20 rokov samostatného Slovenska. Myslím si, že prvých 10 rokov bolo „úrodnejších“ - v prístupe, v práci a vo výsledkoch.

   Záverom, rád by som sa chcel poďakovať dvom osobám, generálnym sekretárom SZMP – Elene Malíkovej a Dušanovi Poláčkovi st. – ktorí počas tých 20 rokov, ako profesionálni pracovníci nášho zväzu, predovšetkým oni „ťahali tú káru moderného päťboja“, ktorú – my tu prítomní – máme tak radi.

   Ako som v úvode, v podtexte svojho príspevku povedal, citujem: „boli sme pri tom“, musím konštatovať – áno, boli, a do dnešného dňa sme – pri tom. Pri tom pozitívnom, ale aj pri tom negatívnom. Pri úspechoch, ale aj neúspechoch. Jedni viac, iní menej, nemožno však povedať, že za tých 20 rokov sa nič  neurobilo. Ale,  ako to sledujem, niektorí rezignovali, iní sú otrávení, resp. unavení, možno nedocenení, chýba nám „čerstvá krv“. Žiaľ, je veľmi málo bývalých aktívnych päťbojárov, ochotných zapojiť sa do svojho – pre nich ešte tak nedávno – úžasného športového odvetvia. Nie všetko sa dá riešiť iba peniazmi, resp. filozofiou – čo za to.

   Všetko je v ľuďoch – v komunikácii, v ochote poradiť sa, počúvať, pomôcť, urobiť.....

                                                Dr. Vladimír Miller, bývalý predseda SZMP

 

Obrázky sú na stránke so súhlasom autora, ich šírenie podlieha autorským právam